Pocta predkom


Korponay

 
Našim najstarším známym predkom je Mária Korponayová, ktorá sa sa okolo r. 1710 objavila na strednom Považí v obci Plevník (okr. Pov. Bystrica). Zatiaľ nie sú odhalené jej korene. Rod Korponay mal korene na východnom Slovensku v Spišskej a Abovskej župe. Rod si píše príslušnosť k obci Komonka alebo Komjonka. Priezvisko je odvodené od mesta Krupina, ktoré má maďarskú formu záapisu Korpona a tak priezvisko znamená - Krupinský. Štefan Korponay z Komonky dostal v r. 1610  nobilitačnú listinu, ktorá potvrdzovala ich dovtedajšie šľachtické výsady. Nagy Iván uvádza rodostrom, v ktorom sú potomkovia Mikuláša, ktorý bol sudcom v Kežmarku a zomrel v r. 1690:
Nagy Iván o rode Korponay v 19. st. uvádza: Gábor bol v r. 1844 v kráľovskej kancelárii. Anton bol vojak v r. 1846. Karol je spomínaný v r. 1846. Korponayovci v 19. st. žili v Abovskej a Gemerskej župe. Štefan bol predstaviteľom Abovskej župy v r. 1838-1847. Gábor je uvádzaný v Tekovskej župe v r. 1719. Ján žil v Novohradskej župe okolo r. 1689, jeho manželka bola Erzsébet Szigyártó. Na začiatku 18. st. žil Ján, ktorého manželkou bola Júlia Géczy (1680), známa ako levočská biela pani - ich syn Ján sa nar. 1.7.1711 vo Fiľakove.
Kempelen Béla uvádza ďalšie rodostromy, najmä potomstvo Žigmunda od zač. 18. st. do konca 19. st.
V 17. st. sú v matrikách zaznamenané narodenia Korponayovcov v obciach Rožňava, Veľké Chrašťany (okr. Zlaté Moravce), Spišské Vlachy. V 18. st. sú Korponayovci zaznamenaní v matrikách vo viacerých obciach na území Slovenska. V 19. st. sú záznamy na farách Košice, Košický Klečenov a Haniska (všetky v okr. Košice), Lipany (okr. Prešov), Stará Ľubovňa, Žarnovica (okr. Nová Baňa), Buzica, Čečejovce a Perín-Chym (všetky v okr. Moldava nad Bodvou).
Archívny fond rodu Korponay sa v 19. st. dostal na územie dnešného Rumunska a tam aj zostal. Fond je prefotený na mikrofilme a nachádza sa v SNA v Bratislave, ale nie je verejnosti k dispozícii.
 
Prepojenie Korponayovcov zo stredného Považia na pôvodné lokality na východnom Slovensku zatiaľ nepoznáme. Prítomnosť Korponayovcov v okolí Považskej Bystrice dokladá nasledujúci text:
https://www.ecavpuchov.sk/files11/data/evanjelicky-puchov-2-2011.pdf V občasníku Evanjelický Púchov na str. 14 v časti  - Malý prehľad o dejinách Ev.a.v. cirkvi v Púchove - spomínajú Korponaya, ktorý žil v Púchove a spomína ho Pavol Major: 
1. januára 1710. – My, Pavel Major, sme vo
vyhnanstve. Na panstve pána Korponayho. Komisári
nás vyhnali a tvrdo so mnou zachádzali. Nielen že
ma vyhnali spod prístrešia, ale aj z mesta ma
vypísali a požadovali odo mňa viac než polovičku
mojich dôchodkov, ktoré som mal pri mojej službe.
Hrubo požadujúc to všetko, nedopriali mi ani čas
vyviezť si svoje veci, ale všetko zhabali, takže môj
žiaľ sa nedá ani opísať. Požadovali ďalej moje
dôchodky zo štôl a nemovitosti. No, vzdor tomu
podarilo sa nám ale, nielen to všetko ukryť, ale
k najväčšej radosti našich veriacich aj bohoslužby
odbavujeme, a to cez deň, v modlitebni pána
Korponayho. Len Dobrotivý Boh vie, čo nás ďalej
čaká.
13. marca 1710. – Nielen že mi znemožnili
vykonávať povinnosti môjho úradu, ale zbavili ma aj
prostriedkov života. Čo som zasial na zimu, aj to mi zobrali.
Dňa 12.sept. 1710 píše: Vyhnali nás z celého panstva lednického. Uchýlili sme sa do
Nimnice, do najbližšej osady Púchova. Bývame v príbytku pána Grossa /naši patróni,
rodina Juraja Marczybanyiho, nám nechceli poskytnúť prístrešie, ale stali sa našimi
prenasledovateľmi. Najviac Korponay, ktorý bol kedysi našim hostiteľom, nás bez
dôvodu krute prenasleduje a napísal mi aj surový list. Usiluje sa nás aj z Nimnice
vyhnať. A moje veci, ktoré u neho ostali, drzo si privlastnil.
1. januára 1710 – My, Pavel Major, sme vo vyhnanstve. Na panstve pána Korponayho. Komisári nás vyhnali a tvrdo so mnou zachádzali. Nielen že ma vyhnali spod prístrešia, ale aj z mesta ma vypísali a požadovali odo mňa viac než polovičku mojich dôchodkov, ktoré som mal pri mojej službe. Hrubo požadujúc to všetko, nedopriali mi ani čas vyviezť si svoje veci, ale všetko zhabali, takže môj žiaľ sa nedá ani opísať. Požadovali ďalej moje dôchodky zo štôl a nemovitosti. No, vzdor tomu podarilo sa nám ale, nielen to všetko ukryť, ale k najväčšej radosti našich veriacich aj bohoslužby odbavujeme, a to cez deň, v modlitebni pána Korponayho. Len Dobrotivý Boh vie, čo nás ďalej čaká.
13. marca 1710 – Nielen že mi znemožnili vykonávať povinnosti môjho úradu, ale zbavili ma aj prostriedkov života. Čo som zasial na zimu, aj to mi zobrali. Dňa 12. sept. 1710 píše: Vyhnali nás z celého panstva lednického. Uchýlili sme sa do Nimnice, do najbližšej osady Púchova. Bývame v príbytku pána Grossa /naši patróni, rodina Juraja Marczybanyiho, nám nechceli poskytnúť prístrešie, ale stali sa našimi prenasledovateľmi. Najviac Korponay, ktorý bol kedysi našim hostiteľom, nás bez dôvodu krute prenasleduje a napísal mi aj surový list. Usiluje sa nás aj z Nimnice vyhnať. A moje veci, ktoré u neho ostali, drzo si privlastnil.
 
Podobne v knihe Ján Drobný: Martýri v časti XV. Trenčiansky seniorát:
Pavel Major sa v r. 1705 vrátil do Púchova. Tu poctil ho seniorát konseniorstvom a r. 1706 vyslal i jeho na synodu ružomberskú. Kráľovskí komisári vyhnali ho r. 1710 z fary a vypovedali z obce; jednako, i proti tomuto zákazu, zostal v Púchove, keď mu Korponay ponúknul svoj dom. Ale nepriateľstva, nápadov bolo toľko, že ich nemohol znášať, preto sa r. 1711 utiahnul do Nimnice, do biednej chatrče, a tam shromažďoval veriacich okolo Slova a Sviatostí. 
 
Z uvedeného vyplýva, že na začiatku 18. st. Korponayovci žili v Púchove. Naša Mária Korponayová (okolo r. 1690) by mohla byť dcérou spomenutého Korponay. Mária sa okolo r. 1710 vydala za Ondreja Turčana resp. Turčániho do Plevníka a tu priezvisko Korponay v línii našich predkov končí.
 
Na strednom Považí sú v 2. pol. 17. st. ešte zaznamenané Judita  a Magda Korponayové. Judita bola vydatá za Juraja Zbiška z obce Kolačín (V od Novej Dubnice) a Magda bola vydatá za Ondreja Zbiška.
 
* * *
 
Korponay v Banskej Štiavnici
 
Pri ev. farároch sa v súvislosti s Michaelom Pohlom spomínajú Korponayovci:
Dňa 29. dec. roku 1741 prešiel za farára do Štiavnice, kde ale tiež len za 8 rokov účinkoval. Stalo sa totiž, že vdova Korponayho Anna, vydávajúc sa za katolíka Jána Urbana, baníka, prestúpila na katolícku vieru; zatým jej zomrela jedna zo dvoch dcér, ktorú na žiadosť rodiny pochoval Pohl, keď i matka osvedčila, že ač ona i prestúpila na katolícku vieru, ale jej dietky nie. Aby pred nástrahami jezuitov ochránili syna Korponayho Mateja, v porozumení s rodinou dali ho preč zo Štiavnice do evanjelickej výchovy. To všetko pripísali Pohlovi a jezuitský prior Sebastian Jenig obžaloval Pohla dňa 8. nov. r. 1747, následkom čoho mestská rada žiadala u miestodržiteľstva jeho odstránenie a toto ho r. 1749 i odstránilo. Pohl sa utiahol na svoj majetok do Bori v hontianskej župe, kde žil až do r. 1756. V tom roku dňa 4. mája pôsobením Gabriela Prónaya bol omilostený a dňa 11. júla do cirkvi v Ači za farára uvedený Samuelom Hajnóczym asódskym a Jánom Glosiom čővárskym farárom. Hneď sa stal i seniorom Pešt-Piliš-Békéšskeho seniorátu a po smrti Fridelyho dňa 31. mája roku 1767. superintendentom banského okolia. Platu ako superinteudent mal 150 zl. Menovaný Matej Korponay stal sa potom katolíckym kaplánom v Rimavskej Sobote
 
* * *
 
Izák Korponay - žil v 17. st. a jeho manželkou bola Judita, dcéra Mateja Rákoczyho a Magdalény Domaniky.
 
Gábor Korponay (komonkai, nar. 1809 v Košiciach  - zom. 10.2.1866, Philadelphia, PA, USA) bojoval v mexicko-americkej vojne a americkej občianskej vojne na strane unionistov.