Pocta predkom


Korponay

Mária Korponayová sa okolo r. 1715 vydala za Ondreja Turčániho z Plevníka (okr. Pov. Bystrica). Zatiaľ nie sú odhalené jej korene. Rod Korponay žil na východnom Slovensku. Ich prítomnosť v okolí Pov. Bystrice dokladá nasledujúci text:
http://www.ecavpuchov.sk/files11/data/evanjelicky-puchov-2-2011.pdf V občasníku Evanjelický Púchov sa na str. 14 včasti  - Malý prehľad o dejinách Ev.a.v.cirkvi v Púchove - uvádza: 
1. januára 1710. – My, Pavel Major, sme vo
vyhnanstve. Na panstve pána Korponayho. Komisári
nás vyhnali a tvrdo so mnou zachádzali. Nielen že
ma vyhnali spod prístrešia, ale aj z mesta ma
vypísali a požadovali odo mňa viac než polovičku
mojich dôchodkov, ktoré som mal pri mojej službe.
Hrubo požadujúc to všetko, nedopriali mi ani čas
vyviezť si svoje veci, ale všetko zhabali, takže môj
žiaľ sa nedá ani opísať. Požadovali ďalej moje
dôchodky zo štôl a nemovitosti. No, vzdor tomu
podarilo sa nám ale, nielen to všetko ukryť, ale
k najväčšej radosti našich veriacich aj bohoslužby
odbavujeme, a to cez deň, v modlitebni pána
Korponayho. Len Dobrotivý Boh vie, čo nás ďalej
čaká.
13. marca 1710. – Nielen že mi znemožnili
vykonávať povinnosti môjho úradu, ale zbavili ma aj
prostriedkov života. Čo som zasial na zimu, aj to mi zobrali.
Dňa 12.sept. 1710 píše: Vyhnali nás z celého panstva lednického. Uchýlili sme sa do
Nimnice, do najbližšej osady Púchova. Bývame v príbytku pána Grossa /naši patróni,
rodina Juraja Marczybanyiho, nám nechceli poskytnúť prístrešie, ale stali sa našimi
prenasledovateľmi. Najviac Korponay, ktorý bol kedysi našim hostiteľom, nás bez
dôvodu krute prenasleduje a napísal mi aj surový list. Usiluje sa nás aj z Nimnice
vyhnať. A moje veci, ktoré u neho ostali, drzo si privlastnil.
 
1. januára 1710. – My, Pavel Major, sme vo vyhnanstve. Na panstve pána Korponayho. Komisári nás vyhnali a tvrdo so mnou zachádzali. Nielen že ma vyhnali spod prístrešia, ale aj z mesta ma vypísali a požadovali odo mňa viac než polovičku mojich dôchodkov, ktoré som mal pri mojej službe. Hrubo požadujúc to všetko, nedopriali mi ani čas vyviezť si svoje veci, ale všetko zhabali, takže môj žiaľ sa nedá ani opísať. Požadovali ďalej moje dôchodky zo štôl a nemovitosti. No, vzdor tomu podarilo sa nám ale, nielen to všetko ukryť, ale k najväčšej radosti našich veriacich aj bohoslužby odbavujeme, a to cez deň, v modlitebni pána Korponayho. Len Dobrotivý Boh vie, čo nás ďalej čaká.
13. marca 1710. – Nielen že mi znemožnili vykonávať povinnosti môjho úradu, ale zbavili ma aj prostriedkov života. Čo som zasial na zimu, aj to mi zobrali. Dňa 12.sept. 1710 píše: Vyhnali nás z celého panstva lednického. Uchýlili sme sa do
Nimnice, do najbližšej osady Púchova. Bývame v príbytku pána Grossa /naši patróni, rodina Juraja Marczybanyiho, nám nechceli poskytnúť prístrešie, ale stali sa našimi prenasledovateľmi. Najviac Korponay, ktorý bol kedysi našim hostiteľom, nás bez dôvodu krute prenasleduje a napísal mi aj surový list. Usiluje sa nás aj z Nimnice vyhnať. A moje veci, ktoré u neho ostali, drzo si privlastnil.
 
Podobne v knihe Ján Drobný: Martýri v časti XV. Trenčiansky seniorát:
Pavel Major sa v r. 1705 vrátil do Púchova. Tu poctil ho seniorát konseniorstvom a r. 1706 vyslal i jeho na synodu ružomberskú. Kráľovskí komisári vyhnali ho r. 1710 z fary a vypovedali z obce; jednako, i proti tomuto zákazu, zostal v Púchove, keď mu Korponay ponúknul svoj dom. Ale nepriateľstva, nápadov bolo toľko, že ich nemohol znášať, preto sa r. 1711 utiahnul do Nimnice, do biednej chatrče, a tam shromažďoval veriacich okolo Slova a Sviatostí. 
 
Z uvedeného vyplýva, že na začiatku 18. st. Korponayovci žili v Púchove. Naša Mária Korponayová by mohla byť dcérou spomenutého Korponay. Narodila sa okolo r. 1690.
 
 
 
* * *
 
Korponay v Banskej Štiavnici
 
Pri ev. farároch sa v súvislosti s Michaelom Pohlom spomínajú Korponayovci:
Dňa 29. dec. roku 1741. prešiel za farára do Štiavnice, kde ale tiež len za 8 rokov účinkoval. Stálo sa totiž, že vdova Korponayho Anna, vydávajúc sa za katolíka Jána Urbana, baníka, prestúpila na katolícku vieru; zatým jej zomrela jedna zo dvoch dcér, ktorú na žiadosť rodiny pochoval Pohl, keď i matka osvedčila, že ač ona i prestúpila na katolícku vieru, ale jej dietky nie. Aby pred nástrahami jezuitov ochránili syna Korponayho, Mateja, v porozumení s rodinou dali ho preč zo Štiavnice do evanjelickej výchovy. To všetko pripísali Pohlovi a jezuitský prior Sebastian Jenig obžaloval Pohla dňa 8. nov. r. 1747., následkom čoho mestská rada žiadala u miestodržiteľstva jeho odstránenie a toto ho r. 1749. i odstránilo. Pohl sa utiahol na svoj majetok do Bori v hontianskej župe, kde žil až do r. 1756. V tom roku dňa 4. mája pôsobením Gabriela Prónaya bol omilostený a dňa 11. júla do cirkvi v Ači za farára uvedený Samuelom Hajnóczym asódskym a Jánom Glosiom čővárskym farárom. Hneď sa stal i seniorom Pešt-Piliš-Békéšskeho seniorátu a po smrti Fridelyho dňa 31. mája roku 1767. superintendentom banského okolia. Platu ako superinteudent mal 150 zl. Menovaný Matej Korponay stal sa potom katolíckym kaplánom v Rimavskej Sobote
 
* * *
 
Gábor Korponay (komonkai, nar. 1809 v Košiciach  - zom. 10.2.1866 Philadelphia, PA, USA) Bojoval v mexicko-americkej vojne a americkej občianskej vojne na strane unionistov.