Pocta predkom


Jozef Ignác Bajza

Narodil sa 5.3.1755 ako Jozef, jeho rodičia boli Ondrej Bajza a Barbora Blašková. Mal 9 súrodencov, z toho 4 sa dožili dospelosti - vlastní boli Anna (19.3.1757) vyd. Hájeková a Ondrej (20.9.1759). Jeho otec bol predtým ženatý so Zuzanou Bednárovou, s ktorou mal 4 deti a dospelosti sa dožili Zuzana (3.7.1740) vyd. Janíková a Ján (30.8.1744). Bajzovci žili v Predmieri (okr. Bytča) v dome pri kostole. Základnú školu navštevoval v rodnej obci. V rokoch 1777 – 1780 študoval teológiu na viedenskom Pázmáneu. Možno v tomto období prijal druhé meno Ignác.
V roku 1780 sa stal kaplánom pri kapitule v Trnave. Jeho ochrancom bol ostrihomský kardinál Alexander Rudnay.
V roku 1783 požiadal o miesto farára v Dolnom Dubovom a tu pôsobil do roku 1805. Dolnodubovská fara nebola bohatá, J. I. Bajza bol však človek praktický a podnikavý. Pracoval na poliach, staral sa o záhradu, postavil pálenicu a takto získaval peniaze na vydanie svojich literárnych prác vo vlastnom náklade. V Dolnom Dubovom napísal prevažnú časť svojich diel. Väčšie problémy mal s cenzúrou.
J. I. Bajza mal prchkú povahu, a tak bol účastníkom mnohých konfliktov s cirkevnou vrchnosťou,  Antonom Bernolákom, Jurajom Fándlym a ďalšími. Bol obvinený aj zo zanedbávania kňazských povinností pre neprítomnosť na fare, čo odôvodnil svojou literárnou činnosťou.
V roku 1805 požiadal cirkevnú vrchnosť, aby si mohol zmeniť faru s Jánom Korečkom, farárom v Prietrži pri Senici. Bol chorľavý a chcel sa venovať literárnej činnosti v prospech slovenského národa a cirkvi. Správcom fary v Prietrži s pôsobnosťou aj pre susednú obec Osuské bol do roku 1815, keď prešiel za farára do Zbehov.
V r. 1828 ho kardinál Alexander Rudnay vymenoval za kanonika kapituly pri dóme sv. Martina v Bratislave. Tam zomrel 1.12.1836. Jeho telesné pozostatky sú uložené v kapitulskej krypte Dómu sv. Martina. Zachoval sa jeho testament z r. 1836, kde veľký majetok 7 223 zlatých odkázal na cirkevné ciele, ľuďom z jeho okolia a príbuzným v Predmieri. Uvádza 2 bratov - Andreja a Jána, ktorí už nežili a 2 sestry - Zuzanu a Annu. Bod testamentu, kde zanecháva časť dedičstva príbuzným:

VIII.    Cognationi. Ex fratro Andrea pronepoti domum aviticam incolenti Josepho fl. qvadringentos lego, sororibus hujus insimul sexaginta; qvatuor dicti Andreae fratris singulatim fl. centum. Fratris Joannis (qvi, sicut et Andreas mortuus est) filio Joanni fl. centum decem, duabus huius sororibus per centum. Fratris huius Joannis nomine Stephani filio qvadraginta. Sororis meae Annae Filio Georgio Hájek fl. centum qvadraginta, filiae eius viginti. Filiae sororis meae senioris Susannae fl. centum. Patrui Nicolai nepoti Joanne fl. triginta. (Si qvis horum absqve haerede decederet, ratam illius vivi ex aeqvo dividant). Tota fere haec agnatio in oppido Predmér habitat.

preklad (za preklad ďakujem Mgr. Michaele Kerešovej):

VIII. Pokrvní príbuzní. Z brata Ondreja pravnukovi Jozefovi obývajúcom rodičovský dom dávam 400 florénov, jeho sestrám dávam spolu 60, 4 [64?] spomenutého brata Ondreja jednotlivo 100 florénov (toto je trochu nejasné, ako by tam chýbalo nejaké meno). Synovi brata Jána (ktorý je tak ako Ondrej mŕtvy) Jánovi 110 florénov, dvom jeho sestrám po 100 florénov. Tohože brata Jána synovi menom Štefan 40 florénov. Synovi mojej sestry Anny Jurajovi Hájek 140 florénov, jej [alebo jeho] dcére 20 florénov. Dcére mojej staršej sestry Zuzany [alebo Zuzane] 100 florénov. Vnukovi strýka Mikuláša Jánovi 30 florénov (ak kto z týchto skoná bez dediča, nech si živí jeho časť podľa slušnosti rozdelia). Takmer celé toto príbuzenstvo býva v mestečku Predmier.


Jozef Ignác Bajza bol obrodenecký spisovateľ, autor satír a epigramov, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka, národný buditeľ, rím.-katolícky farár, člen Bernolákovho tovarišstva. Autor prvého slovenského románu René mládenca príhody a skúsenosti, vydaného v rokoch 1784 - 1785. Patril k hlavným predstaviteľom slovenskej osvietenskej klasicistickej literatúry. Svojím úsilím o časomerný verš sa zaradil medzi priekopníkov klasicistických tendencií vo vývine slovenskej poézie.
J. I. Bajza žil v čase osvietenectva a jozefínskych reforiem a hlásil sa k nim. Nachádza to odraz v jeho činnosti a dielach. Z jeho tvorby je zrejmé, že bol za zrušenie nevoľníctva, zlepšenie postavenia sedliakov, obmedzenie práv zemanov, zákaz žobravého mníšstva, nápravu cirkevného života. Patril k hlavným predstaviteľom slovenskej osvietenskej klasicistickej literatúry. Svojím úsilím o časomerný verš sa zase zaradil medzi priekopníkov klasicistických tendencií vo vývine našej poézie.
Patril k stúpencom osvieteneckých snáh cisára Jozefa II. Ako 80-ročný finančne podporil činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej.
Nezachovala sa podobizeň Jozefa Ignáca Bajzu, okrem reliéfu na jeho krypte v Dóme sv. Martina v Bratislave. Na základe známych čŕt Bajzovej osobnosti vytvoril jeho podobizeň sochár Pospíšil. Busta, ktorá sa na chádza v parku v Predmieri, je vytvorená podľa podobizne jeho príbuzného, ktorý tu žil v 20. storočí.

Literárna tvorba je prezentovaná na https://zlatyfond.sme.sk/autor/81/Jozef-Ignac-Bajza

Rukopis knihy Rozličních veršuv (1782) obsahuje 300 epigramov venovaných najmä úvahám o šťastí, láske, cnosti a priateľstve. Tretinu tvoria preklady epigramov anglického satirika J. Owena. Publikovanie znemožnila cenzúra.
Prvý román napísaný v slovenčine: René mláďenca príhodi a skúsenosťi (1784). Obsahom je Reného cesta za poznaním, čo predznamenáva už samotné meno hlavného hrdinu (znovuzrodený, resp. znovunájdenie svojej minulosti). Dobrodružno-sentimentálny román je koncipovaný ako cestopis, odohrávajúci sa v Malej Ázii a na severnom pobrežie Afriky. Ospieval krásu ľúbostného vzťahu medzi dvoma mladými ľuďmi. Opisuje cestovanie Reného s jeho učiteľom van Stiphoutom z miesta na miesto. Román napísal v slovenčine, ktorú si sám vytvoril. Cenný je v tom, že odráža dobu vtedajšieho osvietenectva. Moderný je v tolerantnom náhľade na moslimov v čase, keď doba bola poznačená pamäťou na násilie Osmanskej ríše v našom priestore. Zlatý fond SME prezentuje 1. diel. Mal vyjsť druhý diel románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi, ale na zásah cirkevnej cenzúry bola jeho tlač zastavená, keďže tu kritizoval niektoré móresy v cirkvi. Rukopis sa stratil, zachovali sa dva nedotlačené exempláre. Zlatý fond SME prezentuje 2. diel.
Kresťánského Katolíckého Náboženstwa: O ďesaterém Boském, a paterém Církwe Prikázáňú. IIIho Lásku obsahugícího Ďílu Částka Iá, Časť 3. Vytlačil u Wáclawa Gelinka mestskího Knihotiskára (1790), 524 strán. Kresťánské katolícké náboženstvo (1789 – 1796). Vydal vlastné kázne v piatich zväzkoch.
Anti-Fándly (1789). Anonymný pamflet, ale bolo zrejmé, že autorom je J. I. Bajza. Vystúpil proti Fándlyho dielu - Dúverná zmlúva ...  - napísanej v bernolákovskom spisovnom jazyku, a napadol osobu autora, jeho jazyk i pravopis. Beňovský a Fándly pôsobili na farách, ktoré boli blízko seba a ich konflikt to asi posilňovalo.
Slovenské dvojnásobné epigramata jednako-konco-hlasné a zvukovo-mírné (1794). V dvojzväzkovej zbierke ukázal, že slovenčina je vhodná na básnickú tvorbu. Ženy považoval za pokušenie, čo vyplývalo z jeho postavenia r-k kňaza.
Veselé účinki, a rečení, které k stráveňu trúchľivích hoďín zebral a vídal (1795). Kniha obsahuje pôvodné i preložené humoristické a satirické poviedky a autor ňou ukončil svoju svetskú spisbu. Zlatý fond SME prezentuje Veselé príbehy a výroky.
Prikladi ze svatého Písma (1813, 1820).
 
V SNK v Martine v Literárnom archíve uchovávajú dokumenty, ktoré sa zachovali po J. I. Bajzovi. Tu je úryvok z jeho omšových piesní (č. 214 A 14):
Bajzovej osobnosti sa venuje aj Slovenský rozhlas:
Rozhlasový dokument o J. I. Bajzovi vytvorený pri príležitosti 180-ho výročia jeho úmrtia https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11442/406687
Rozhlasový dokument Rubikon o J. I. Bajzovi https://www.rtvs.sk/radio/archiv/1370/363936