Pocta predkom


Vokoun

 
 
 
 

VOKOUN

 

 

* POCTA PREDKOM *


 
Rod Vokoun

 
Poodkrytý príbeh našich Vokounovcov začína na prelome XVI. a XVII. storočia. Doložený počiatok je v "Českých zemích" v Kolínskom panstve v obci Sány. Sány sa nachádzajú na ľavom brehu rieky Cidliny, približne 12 km severne od Kolína, 9 km východne od Poděbrad, v nadmorskej výške 196 m. Neďaleko tečie rieka Labe. Rovina okolo riek s úrodnou pôdou bola stvorená pre poľnohospodárstvo. Život na vidieku sa točil okolo práce na poliach a tak i naši predkovia boli zväčša roľníci. Vlastníctvo polí a domov sa zaznamenávalo do gruntových kníh a tak môžeme sledovať niť histórie, v ktorej hrali svoju úlohu naši predkovia i v dobe, z ktorej sa nám nezachovali cirkevné matriky.
Pátranie po osudoch najstarších Vokounovcov je skomplikované skutočnosťou, že pre obec Sány sa nedochovali všetky cirkevné matriky. V súčasnosti je k dispozícii ich súvislý rad až od roku 1761, keď boli Sány prifarené k novo vzniknutej fare Ovčáry. Predtým, od r.1690, Sány patrili k fare Starý Kolín. Bohužiaľ, fara v Starom Kolíne v r. 1762 vyhorela a pri požiari zhoreli aj staré matriky. Najstaršie zápisy o sobášoch, narodeniach a úmrtiach v obci Sány je možné nájsť v matrikách fary Kolín (Římskokatolický farní úřad Kolín, matriky narodených a zomretých od r.1610, matriky sobášených od r.1628). Treba predznamenať, že do matrík sa všetky udalosti vtedy ešte nezaznamenávali. Našťastie existuje aj súvislý rad pozemkových kníh panstva Kolín, ktorému Sány patrili od roku 1487 (predtým patrili panstvu Poděbrady). Rod Vokounovcov bol rodom sedliackym a tak je možné nájsť zaujímavé poznatky o predkoch v pozemkových knihách. Staré matriky a gruntové knihy pre túto oblasť uchováva Státní oblastní archiv v Prahe.

 
 
1. generácia
 
Jan Řezník (1590 - 1650)

 
Jan
 
Najstarší známy predok z našej Vokounovskej rodovej línie je "řezník"  (mäsiar) Jan Řezník. Priezvisko mu bolo prisúdené podľa jeho remesla. Najstarší záznam je z 21.1.1614, keď sa Jan Řezník ujal chalupnického gruntu v Sánoch. Neskôr bol grunt označený číslom 2. Veľkosť jeho rolí bola okolo 2 ha. Podľa súčasných odhadov, na uživenie rodiny bolo potrebných 15 ha, takže logika jeho mäsiarskeho remesla bola zrejmá. V polovici 17. st. bolo v Sánoch obhospodarovaných 12 veľkých sedliackych gruntov a 5 malých chalupníckych gruntov. Ako pozostatok 30 ročnej vojny bolo 5 gruntov pustých.
Podľa zápisu v pozemkovej knihe z 21.1.1614 môžeme odhadovať, že Jan sa narodil okolo r. 1590. Nevieme, či pochádzal zo Sán alebo bližšieho-vzdialenejšieho okolia. Vzhľadom k poddanským vzťahom je pravdepodobné, že pochádzal z oblasti vymedzenej kolínskym panstvom. Jan nežil v ľahkých časoch, lebo počas tridsaťročnej vojny (1618-1648) bolo v českých krajoch všetko ničené. Zničeniu sa nevyhol ani vokounovský grunt.  V r.1648 bol označený ako spálenisko. Vokounovci našťastie plienenie prežili aspoň v tej miere, že v budúcnosti sa mohli rodiť nové generácie. Aby sa ľudia zachránili pred plieniacim vojskom, museli sa schovávať v horách. Aký bol osud Jana, to nepoznáme. Vieme, že v r.1648 to už bol starý muž. Neznáma zostala aj Janova manželka. Zo záznamov poznáme len jedného Janovho syna - Václava, ktorý sa narodil okolo r. 1625.
Záznam o tom, žeby niekto z Janových potomkov bol mäsiarom, sa neobjavuje. 

 
Najstarší záznam o řezníkovi Janovi zo sánskej gruntovej knihy v roku 1614 (zdroj SOA Praha, VS Kolin č.18, Sány):
 
ALT="Sány - Jan Řezník 1614">
 
V bernej rule v r. 1654 sú podobne ako Jan v Kouřimskom kraji zapísaní chalupník Jan Řezník v obci Solopysky (panstvo Červený Hrádek) a chalupník Martin Řezník v obci Nesměně (panstvo Zásmuky a Melotice). Asi skutočnosť, že všetci traja boli hospodármi na menších poliach, ich viedla k tomu, že sa venovali aj "řeznictvu" a podľa povolania boli potom prezývaní.
Jan Řezník zomrel okolo r.1650. Odhad vychádza z toho, že v r. 1648 ešte žil, ale v r.1651, v súpise poddaných podľa viery, sa už zápis o ňom nenachádzal. Tu predpokladám, že by úradníci pri spisovaní na neho nezabudli, že sa nepresťahoval a že nevystupoval pod iným priezviskom.

 
Potomkovia Jana Řezníka - prvých 5 generácií. Farebné značenie poukazuje na základné vetvenie rodu.

 
 
ALT="řeznictví (mäsiarstvo)" HEIGHT=550 WIDTH=550>
 
Obrázok z knihy J.A. Komenského: Orbis Sensualium Pictus (1658) - Řeznictví v dobe, keď žil Jan Řezník

 
J. A. Komenský v r. 1658 o mäsiarstve (jatkách) píše:
Řezník bije dobytek krmný, hubený není jedlý, poráží palicí nebo zařezuje řezákem, stahuje kůži a rozsekává, a maso na prodej vykládá v masných krámech. Vepře opaluje ohněm aneb opařuje vřelou vodou a dělá plece (kusy slaniny), kýty a polty, mimo to všelijaké nadívaniny, hrubá jelita, krevná jelita, jitrnice, klobásy. Sádlo a lůj se vyškvařuje.

 
Za života Jana Řezníka panovali 4 cisári - Rudolf II., Matej, Ferdinand II. a Ferdinand III..
Nepríjemným bremenom pre monarchiu bola vojna, ktorú od r. 1592 viedol cisár Rudolf II. v Uhorsku s Turkami. V Kolíne sa často zastavovali cisárske a nemecké vojská, s čím bolo spojené aj plienenie okolitej krajiny. 
Na jar 1608 prišiel s vojskom do Čiech Matej, brat Rudolfa II.. Od 15. mája sa jeho vojsko 7 týždňov nachádzalo medzi Kolínom a Českým Brodom a kraj značne vyplienilo. Rudolf II. bol nútený vydať bratovi Matejovi Uhorsko, Rakúsko a Moravu. České stavy využili situáciu a 9.7.1609 cisár vydáva Majestát, čím povolil slobodu náboženského vyznania. Rudolf II. sa ale nezmieril s pokorením od brata Mateja a s vydaním náboženského Majestátu. Požiadal o vojenskú pomoc svojho bratranca, pasovského biskupa Leopolda. Vpád pasovských urýchlil pád Rudolfa II. a v r.1611 nastúpil Matej na trón. Matej musel splácať pôžičky na minulé vojny a preto zháňal nové pôžičky. 
8.11.1620 došlo k bitke na Bielej Hore. Dva týždne na to, dňa 21.11., začala vojenská okupácia Kolína. Do Kolína prišlo 4000 cisárskych vojakov, ktorí tu zostali 17 dní. Pustili sa do všeobecného plienenia a lúpenia. Po opustení Kolína tiahli na Čáslav. Vojaci zničili cenné písomnosti a knihy. Od tejto doby nemalo žiadne miesto na Kolínsku kľud. Krajom často tiahli vojenské oddiely, ktoré vyžadovali jedlo, pitie, nocľah a krmivo pre kone. Násilnosti boli súčasťou tejto doby. Dlhy miest rástli. Na bielohorskej porážke najviac zarobil knieža Karol z Lichtenštajnska (miestodržiteľ Kráľovstva českého), ktorý získal veľké majetky.
Od decembra 1622 bol gubernátorom nad Kolínom horlivý katolík Vilém z Vřesovic. Jeho úlohou bolo previesť katolícku reformáciu. Pred rekatolizáciou utekali ľudia do lesov. Náboženské a politické spisy evanjelikov boli zabavované a ničené. Poddaní museli katolícke náboženstvo prijať bez výhrad. Ľudia sa i tak tajne schádzali na evanjelických a bratríkovských (bratrských) bohoslužbách. 
Vojenské hrôzy boli znásobené morovou nákazou, ktorá začala 25.2.1625 a trvala 1 rok.
Okrem riadnych vojsk sa po kraji potulovali aj lúpežné bandy. V júli 1639 Švédi obsadili Kolín. Robili nájazdy po okolí a odoberali sedliakom dobytok. Po odchode Švédov bol kraj ničený cisárskym vojskom.
Súčasníkom nášho Jana bol Jan Amos Komenský (1592-1670). Vďaka jeho knihe Orbis Sensualium Pictus z r. 1658 môžeme mať predstavu o živote predkov. Obrázky umiestnené v tomto texte sú z neskoršieho maďarského vydania.


 
2. generácia
Václav Vokoun (1625 - 1679)

 
Podpísaním Vestfálskeho mieru 24.10.1648 v mestách Münster a Osnabnück skončila 30 ročná vojna. Pre nás je to dôležitý rok, lebo vtedy vznikla prvá zmienka o priezvisku Vokoun v Sánoch. Priezvisko Vokoun sa objavuje v súvislosti so synom Jana Řezníka -  Václavom. Václav sa 12.2.1648 ujal otcovho chalupnického gruntu v Sánoch. Grunt bol v časoch tridsaťročnej vojny zničený a označený ako spálenisko. Po útrapách dlhej vojny začal Václav hospodáriť odznovu. V pozemkovej knihe je 12.2.1648 uvedené:

 
"Václav, syn starého řezníka, jinak Vokoun". 

 
Prvá zmienka o priezvisku Vokoun v obci Sány - z gruntovej knihy v roku 1648 (zdroj SOA Praha, VS Kolin č.18, Sány):
 
ALT="Sány - Václav Vokoun 1648">
 

 
Tak bol zapísaný prvý Vokoun v Sánoch.
Priezvisko Vokoun mohlo vychádzať zo všeobecnej súvislosti s okom alebo rybou okoun (ostriež). Vzhľadom k tomu, že pražskí Vokounovci mali v erbe rybu "okouna" už od r. 1603, tak sa prikláňam k súvislosti pomenovania priezviska podľa ryby. Tajomstvo vzniku priezviska je asi schované v Cidline. Alebo prezývka Vokoun bola inšpirovaná osobou, ktorá toto priezvisko už vtedy mala.
Podľa "soupisu poddaných podle víry z roku 1651" mal Václav Vokoun v tej dobe 25 rokov. Narodil sa teda okolo roku 1625. Neurčitosť vyplýva z toho, že uvádzaný vek bol len približný. Václav mal dvadsať ročnú manželku Alžbětu, ktorá sa narodila okolo roku 1630. V domácnosti s nimi žila "děvečka" (slúžka) Anna, ktorá mala 25 rokov. Všetci traja boli v súpise uvedení ako nekatolíci s nádejou ku konverzii. Môžeme predpokladať, že Vokounovci boli tajnými nekatolíkmi v období jedinej povolenej konfesie. Po vydaní tolerančného patentu v r.1781 sa rodina Vokounovcov prihlásila k evanjelickej viere. 
Chalupník Václav Vokoun je uvedený v "berní rule", prvom českom katastri z roku 1654 (pozri s.20). Z tohto záznamu vieme, že jeho grunt bol v tej dobe v Sánoch najmenší. Mal 8 "strychů rolí" (1 strych = 0,2877 ha), teda len niečo vyše 2 ha. V poľnohospodárstve sa využíval trojpoľný systém. Václav na zimu osieval 4 strychy, na jar 1 strych a 3 strychy nechával neosiate. Vlastnil štyri kravy, štyri jalovice a tri svine. Poplužný dobytok alebo kone nemal. Václavov otec Jan sa spolu s obrábaním pôdy staral aj o mäsiarstvo, ale o Václavovom ďalšom remesle nevieme.
Václavovi a Alžběte sa okolo roku 1648 narodil syn Pavel a 2 roky po ňom, okolo r. 1650, ďalší syn Jan. Bohužiaľ, mladá matka Alžběta v r. 1651 zomiera. 
Ovdovený Václav Vokoun sa 6.6.1652 žení druhý raz, teraz s Annou, dcérou Tomáša Válu zo Sán. V bernej rule v r. 1654 nie je zaznamenaný v Sánoch žiadny Vála. Uvádza sa tam sedliak Jakub Chvála. Ale priezvisko Vála je v súpise poddaných podľa viery v r.1651, kde sa uvádza Jakub Vála. S veľkou pravdepodobnosťou sa jedná o tú istú osobu. Z nejakého dôvodu tu bola tendencia vypúšťať "ch" pred písmenom "v" (alebo vtláčať písmeno "ch" pred "v"?). Popredu uvádzam, že takmer o 200 rokov neskôr sa s podobným priezviskom - Anna Chvalovská zo Sán stala krstnou mamou Františka Serafína Vokouna.
Václavovi a Anne sa narodili dcéry Anna 28.4.1653, Magdalena 24.6.1655, Alžběta 20.10.1657 a synovia Václav 16.3.1660 a Ondřej 8.10.1663. Václav mal teda s 2 manželkami 7 detí. Ale len 4 sa dožili dospelosti - synovia Pavel a Jan z prvého manželstva a z druhého manželstva to bola dcéra Alžběta a syn Ondřej. Keď mal najmladší syn Ondřej 16 rokov, jeho otec Václav už nežil. Presný dátum jeho úmrtia nepoznáme, avšak 14.7.1679, kedy sa jeho chalupnického gruntu ujal Matěj Klepal, bol už preukázateľne po smrti. Václav Vokoun sa nedožil príliš vysokého veku - žil približne 53 rokov. Potomkovia Vokounovci nezostali hospodáriť na grunte č. 2.
Osud Alžbety (nar. 1657) nepoznáme.
Ondřej sa oženil s Magdalenou. Žili v Kolíne, kde mali hospodu. Toto bol jediný príbuzný z Kolínska, ktorý žil v starších dobách v meste. 
Ďalej poznáme vývoj vo vetvách po 2 Václavovych synoch - Pavlovi a Janovi. Ani jeden z nich už nepokračoval na grunte č. 2. Z bernej ruly ešte o tomto grunte vieme, že vyhorel v r. 1703 a 1748, čo už bolo v dobe, keď na ňom Vokounovci nehospodárili. Grunt bol po vyhorení "defalcírován", teda oslobodený od dane na tri roky. Po 30 ročnej vojne bolo mnoho gruntov a domov prázdnych a vrchnosť na ne dosadzovala hospodárov. To je pravdepodobne dôvod, prečo sa Pavel a Jan ujali gruntov, neskôr označených č.18 a 38. Grunt č.2 by mal podľa vtedajšieho zvyku pripadnúť najmladšiemu synovi Ondřejovi. Ten však mal len 15 rokov v čase, keď zomrel jeho 54 ročný otec. Bratia Pavol a Jan už mali vlastné grunty a tak asi preto sa 14.7.1679 Vokounovského chalupnického gruntu po smrti Václava ujal Matěj Klepal.


 
Václav žil v časoch panovania Ferdinanda III. a Leopolda I..
Najťažší dopad 30 ročnej vojny bol na pleciach vidieckeho obyvateľstva. Pribúdali nové roboty a povinnosti, rástla ich osobná nesloboda. Výška roboty dosiahla až niekoľko dní v týždni. Značný bol úbytok pracovných síl, keď na niektorých panstvách dosiahol až 75 %. Ľud si uchoval českú reč, tradíciu a kultúru. 
Veľkostatok bol všeobecne založený na robotnej práci nevoľníkov. Robotné panstvo prispievalo k izolácii jednotlivých panstiev. Panstvo predstavovalo uzatvorený hospodársky celok. Dediny boli hospodársky úplne sebestačné a boli len slabo prepojené s trhom najbližšieho poddanského mestečka alebo mesta. Technika poľnohospodárskej výroby bola na nízkej úrovni a až do konca 18. st. prevažuje trojpoľný systém, využívajúci len málo úhor. 
 
 
 
Poodkrytý príbeh našich Vokounovcov začína na prelome XVI. a XVII. storočia. Doložený počiatok je v "Českých zemích" v Kolínskom panstve v obci Sány. Sány sa nachádzajú na ľavom brehu rieky Cidliny, približne 12 km severne od Kolína, 9 km východne od Poděbrad, v nadmorskej výške 196 m. Neďaleko tečie rieka Labe. Rovina okolo riek s úrodnou pôdou bola stvorená pre poľnohospodárstvo. Život na vidieku sa točil okolo práce na poliach a tak i naši predkovia boli zväčša roľníci. Vlastníctvo polí a domov sa zaznamenávalo do gruntových kníh a tak môžeme sledovať niť histórie, v ktorej hrali svoju úlohu naši predkovia i v dobe, z ktorej sa nám nezachovali cirkevné matriky.
Pátranie po osudoch najstarších Vokounovcov je skomplikované skutočnosťou, že pre obec Sány sa nedochovali všetky cirkevné matriky. V súčasnosti je k dispozícii ich súvislý rad až od roku 1761, keď boli Sány prifarené k novo vzniknutej fare Ovčáry. Predtým, od r.1690, Sány patrili k fare Starý Kolín. Bohužiaľ, fara v Starom Kolíne v r. 1762 vyhorela a pri požiari zhoreli aj staré matriky. Najstaršie zápisy o sobášoch, narodeniach a úmrtiach v obci Sány je možné nájsť v matrikách fary Kolín (Římskokatolický farní úřad Kolín, matriky narodených a zomretých od r. 1610, matriky sobášených od r. 1628). Treba predznamenať, že do matrík sa všetky udalosti vtedy ešte nezaznamenávali. Našťastie existuje aj súvislý rad pozemkových kníh panstva Kolín, ktorému Sány patrili od roku 1487 (predtým patrili panstvu Poděbrady). Rod Vokounovcov bol rodom sedliackym a tak je možné nájsť zaujímavé poznatky o predkoch v pozemkových knihách. Staré matriky a gruntové knihy pre túto oblasť uchováva Státní oblastní archiv v Prahe.
 
 
1. generácia
 
Jan Řezník (1590 - 1650)
 
Jan
 
Najstarší známy predok z našej Vokounovskej rodovej línie je "řezník"  (mäsiar) Jan Řezník. Priezvisko mu bolo prisúdené podľa jeho remesla. Najstarší záznam je z 21.1.1614, keď sa Jan Řezník ujal chalupnického gruntu v Sánoch. Neskôr bol grunt označený číslom 2. Veľkosť jeho rolí bola okolo 2 ha. Podľa súčasných odhadov, na uživenie rodiny bolo potrebných 15 ha, takže logika jeho mäsiarskeho remesla bola zrejmá. V polovici 17. st. bolo v Sánoch obhospodarovaných 12 veľkých sedliackych gruntov a 5 malých chalupníckych gruntov. Ako pozostatok 30 ročnej vojny bolo 5 gruntov pustých.
Podľa zápisu v pozemkovej knihe z 21.1.1614 môžeme odhadovať, že Jan sa narodil okolo r. 1590. Nevieme, či pochádzal zo Sán alebo bližšieho-vzdialenejšieho okolia. Vzhľadom k poddanským vzťahom je pravdepodobné, že pochádzal z oblasti vymedzenej kolínskym panstvom. Jan nežil v ľahkých časoch, lebo počas tridsaťročnej vojny (1618-1648) bolo v českých krajoch všetko ničené. Zničeniu sa nevyhol ani vokounovský grunt.  V r.1648 bol označený ako spálenisko. Vokounovci našťastie plienenie prežili aspoň v tej miere, že v budúcnosti sa mohli rodiť nové generácie. Aby sa ľudia zachránili pred plieniacim vojskom, museli sa schovávať v horách. Aký bol osud Jana, to nepoznáme. Vieme, že v r.1648 to už bol starý muž. Neznáma zostala aj Janova manželka. Zo záznamov poznáme len jedného Janovho syna - Václava, ktorý sa narodil okolo r. 1625.
Záznam o tom, žeby niekto z Janových potomkov bol mäsiarom, sa neobjavuje. 
 
Najstarší záznam o řezníkovi Janovi zo sánskej gruntovej knihy v roku 1614 (zdroj SOA Praha, VS Kolin č.18, Sány):
 
ALT="Sány - Jan Řezník 1614">
 
V bernej rule v r. 1654 sú podobne ako Jan v Kouřimskom kraji zapísaní chalupník Jan Řezník v obci Solopysky (panstvo Červený Hrádek) a chalupník Martin Řezník v obci Nesměně (panstvo Zásmuky a Melotice). Asi skutočnosť, že všetci traja boli hospodármi na menších poliach, ich viedla k tomu, že sa venovali aj "řeznictvu" a podľa povolania boli potom prezývaní.
Jan Řezník zomrel okolo r.1650. Odhad vychádza z toho, že v r. 1648 ešte žil, ale v r.1651, v súpise poddaných podľa viery, sa už zápis o ňom nenachádzal. Tu predpokladám, že by úradníci pri spisovaní na neho nezabudli, že sa nepresťahoval a že nevystupoval pod iným priezviskom.
 
Potomkovia Jana Řezníka - prvých 5 generácií. Farebné značenie poukazuje na základné vetvenie rodu.
 
 
ALT="řeznictví (mäsiarstvo)" HEIGHT=550 WIDTH=550>
 
Obrázok z knihy J.A. Komenského: Orbis Sensualium Pictus (1658) - Řeznictví v dobe, keď žil Jan Řezník
 
J. A. Komenský v r. 1658 o mäsiarstve (jatkách) píše:
Řezník bije dobytek krmný, hubený není jedlý, poráží palicí nebo zařezuje řezákem, stahuje kůži a rozsekává, a maso na prodej vykládá v masných krámech. Vepře opaluje ohněm aneb opařuje vřelou vodou a dělá plece (kusy slaniny), kýty a polty, mimo to všelijaké nadívaniny, hrubá jelita, krevná jelita, jitrnice, klobásy. Sádlo a lůj se vyškvařuje.
 
Za života Jana Řezníka panovali 4 cisári - Rudolf II., Matej, Ferdinand II. a Ferdinand III..
Nepríjemným bremenom pre monarchiu bola vojna, ktorú od r. 1592 viedol cisár Rudolf II. v Uhorsku s Turkami. V Kolíne sa často zastavovali cisárske a nemecké vojská, s čím bolo spojené aj plienenie okolitej krajiny. 
Na jar 1608 prišiel s vojskom do Čiech Matej, brat Rudolfa II.. Od 15. mája sa jeho vojsko 7 týždňov nachádzalo medzi Kolínom a Českým Brodom a kraj značne vyplienilo. Rudolf II. bol nútený vydať bratovi Matejovi Uhorsko, Rakúsko a Moravu. České stavy využili situáciu a 9.7.1609 cisár vydáva Majestát, čím povolil slobodu náboženského vyznania. Rudolf II. sa ale nezmieril s pokorením od brata Mateja a s vydaním náboženského Majestátu. Požiadal o vojenskú pomoc svojho bratranca, pasovského biskupa Leopolda. Vpád pasovských urýchlil pád Rudolfa II. a v r.1611 nastúpil Matej na trón. Matej musel splácať pôžičky na minulé vojny a preto zháňal nové pôžičky. 
8.11.1620 došlo k bitke na Bielej Hore. Dva týždne na to, dňa 21.11., začala vojenská okupácia Kolína. Do Kolína prišlo 4000 cisárskych vojakov, ktorí tu zostali 17 dní. Pustili sa do všeobecného plienenia a lúpenia. Po opustení Kolína tiahli na Čáslav. Vojaci zničili cenné písomnosti a knihy. Od tejto doby nemalo žiadne miesto na Kolínsku kľud. Krajom často tiahli vojenské oddiely, ktoré vyžadovali jedlo, pitie, nocľah a krmivo pre kone. Násilnosti boli súčasťou tejto doby. Dlhy miest rástli. Na bielohorskej porážke najviac zarobil knieža Karol z Lichtenštajnska (miestodržiteľ Kráľovstva českého), ktorý získal veľké majetky.
Od decembra 1622 bol gubernátorom nad Kolínom horlivý katolík Vilém z Vřesovic. Jeho úlohou bolo previesť katolícku reformáciu. Pred rekatolizáciou utekali ľudia do lesov. Náboženské a politické spisy evanjelikov boli zabavované a ničené. Poddaní museli katolícke náboženstvo prijať bez výhrad. Ľudia sa i tak tajne schádzali na evanjelických a bratríkovských (bratrských) bohoslužbách. 
Vojenské hrôzy boli znásobené morovou nákazou, ktorá začala 25.2.1625 a trvala 1 rok.
Okrem riadnych vojsk sa po kraji potulovali aj lúpežné bandy. V júli 1639 Švédi obsadili Kolín. Robili nájazdy po okolí a odoberali sedliakom dobytok. Po odchode Švédov bol kraj ničený cisárskym vojskom.
Súčasníkom nášho Jana bol Jan Amos Komenský (1592-1670). Vďaka jeho knihe Orbis Sensualium Pictus z r. 1658 môžeme mať predstavu o živote predkov. Obrázky umiestnené v tomto texte sú z neskoršieho maďarského vydania.
 
2. generácia
Václav Vokoun (1625 - 1679)
 
Podpísaním Vestfálskeho mieru 24.10.1648 v mestách Münster a Osnabnück skončila 30 ročná vojna. Pre nás je to dôležitý rok, lebo vtedy vznikla prvá zmienka o priezvisku Vokoun v Sánoch. Priezvisko Vokoun sa objavuje v súvislosti so synom Jana Řezníka -  Václavom. Václav sa 12.2.1648 ujal otcovho chalupnického gruntu v Sánoch. Grunt bol v časoch tridsaťročnej vojny zničený a označený ako spálenisko. Po útrapách dlhej vojny začal Václav hospodáriť odznovu. V pozemkovej knihe je 12.2.1648 uvedené:
 
"Václav, syn starého řezníka, jinak Vokoun". 
 
Prvá zmienka o priezvisku Vokoun v obci Sány - z gruntovej knihy v roku 1648 (zdroj SOA Praha, VS Kolin č.18, Sány):
 
ALT="Sány - Václav Vokoun 1648">
 
 
Tak bol zapísaný prvý Vokoun v Sánoch. 
Priezvisko Vokoun mohlo vychádzať zo všeobecnej súvislosti s okom alebo rybou okoun (ostriež). Vzhľadom k tomu, že pražskí Vokounovci mali v erbe rybu "okouna" už od r. 1603, tak sa prikláňam k súvislosti pomenovania priezviska podľa ryby. Tajomstvo vzniku priezviska je asi schované v Cidline. Alebo prezývka Vokoun bola inšpirovaná osobou, ktorá toto priezvisko už vtedy mala.
Podľa "soupisu poddaných podle víry z roku 1651" mal Václav Vokoun v tej dobe 25 rokov. Narodil sa teda okolo roku 1625. Neurčitosť vyplýva z toho, že uvádzaný vek bol len približný. Václav mal dvadsať ročnú manželku Alžbětu, ktorá sa narodila okolo roku 1630. V domácnosti s nimi žila "děvečka" (slúžka) Anna, ktorá mala 25 rokov. Všetci traja boli v súpise uvedení ako nekatolíci s nádejou ku konverzii. Môžeme predpokladať, že Vokounovci boli tajnými nekatolíkmi v období jedinej povolenej konfesie. Po vydaní tolerančného patentu v r.1781 sa rodina Vokounovcov prihlásila k evanjelickej viere. 
Chalupník Václav Vokoun je uvedený v "berní rule", prvom českom katastri z roku 1654 (pozri s.20). Z tohto záznamu vieme, že jeho grunt bol v tej dobe v Sánoch najmenší. Mal 8 "strychů rolí" (1 strych = 0,2877 ha), teda len niečo vyše 2 ha. V poľnohospodárstve sa využíval trojpoľný systém. Václav na zimu osieval 4 strychy, na jar 1 strych a 3 strychy nechával neosiate. Vlastnil štyri kravy, štyri jalovice a tri svine. Poplužný dobytok alebo kone nemal. Václavov otec Jan sa spolu s obrábaním pôdy staral aj o mäsiarstvo, ale o Václavovom ďalšom remesle nevieme.
Václavovi a Alžběte sa okolo roku 1648 narodil syn Pavel a 2 roky po ňom, okolo r. 1650, ďalší syn Jan. Bohužiaľ, mladá matka Alžběta v r. 1651 zomiera. 
Ovdovený Václav Vokoun sa 6.6.1652 žení druhý raz, teraz s Annou, dcérou Tomáša Válu zo Sán. V bernej rule v r. 1654 nie je zaznamenaný v Sánoch žiadny Vála. Uvádza sa tam sedliak Jakub Chvála. Ale priezvisko Vála je v súpise poddaných podľa viery v r.1651, kde sa uvádza Jakub Vála. S veľkou pravdepodobnosťou sa jedná o tú istú osobu. Z nejakého dôvodu tu bola tendencia vypúšťať "ch" pred písmenom "v" (alebo vtláčať písmeno "ch" pred "v"?). Popredu uvádzam, že takmer o 200 rokov neskôr sa s podobným priezviskom - Anna Chvalovská zo Sán stala krstnou mamou Františka Serafína Vokouna.
Václavovi a Anne sa narodili dcéry Anna 28.4.1653, Magdalena 24.6.1655, Alžběta 20.10.1657 a synovia Václav 16.3.1660 a Ondřej 8.10.1663. Václav mal teda s 2 manželkami 7 detí. Ale len 4 sa dožili dospelosti - synovia Pavel a Jan z prvého manželstva a z druhého manželstva to bola dcéra Alžběta a syn Ondřej. Keď mal najmladší syn Ondřej 16 rokov, jeho otec Václav už nežil. Presný dátum jeho úmrtia nepoznáme, avšak 14.7.1679, kedy sa jeho chalupnického gruntu ujal Matěj Klepal, bol už preukázateľne po smrti. Václav Vokoun sa nedožil príliš vysokého veku - žil približne 53 rokov. Potomkovia Vokounovci nezostali hospodáriť na grunte č. 2.
Osud Alžbety (nar. 1657) nepoznáme.
Ondřej sa oženil s Magdalenou. Žili v Kolíne, kde mali hospodu. Toto bol jediný príbuzný z Kolínska, ktorý žil v starších dobách v meste. 
Ďalej poznáme vývoj vo vetvách po 2 Václavovych synoch - Pavlovi a Janovi. Ani jeden z nich už nepokračoval na grunte č. 2. Z bernej ruly ešte o tomto grunte vieme, že vyhorel v r. 1703 a 1748, čo už bolo v dobe, keď na ňom Vokounovci nehospodárili. Grunt bol po vyhorení "defalcírován", teda oslobodený od dane na tri roky. Po 30 ročnej vojne bolo mnoho gruntov a domov prázdnych a vrchnosť na ne dosadzovala hospodárov. To je pravdepodobne dôvod, prečo sa Pavel a Jan ujali gruntov, neskôr označených č.18 a 38. Grunt č.2 by mal podľa vtedajšieho zvyku pripadnúť najmladšiemu synovi Ondřejovi. Ten však mal len 15 rokov v čase, keď zomrel jeho 54 ročný otec. Bratia Pavol a Jan už mali vlastné grunty a tak asi preto sa 14.7.1679 Vokounovského chalupnického gruntu po smrti Václava ujal Matěj Klepal.
 
 
Václav žil v časoch panovania Ferdinanda III. a Leopolda I.
Najťažší dopad 30 ročnej vojny bol na pleciach vidieckeho obyvateľstva. Pribúdali nové roboty a povinnosti, rástla ich osobná nesloboda. Výška roboty dosiahla až niekoľko dní v týždni. Značný bol úbytok pracovných síl, keď na niektorých panstvách dosiahol až 75 %. Ľud si uchoval českú reč, tradíciu a kultúru. 
Veľkostatok bol všeobecne založený na robotnej práci nevoľníkov. Robotné panstvo prispievalo k izolácii jednotlivých panstiev. Panstvo predstavovalo uzatvorený hospodársky celok. Dediny boli hospodársky úplne sebestačné a boli len slabo prepojené s trhom najbližšieho poddanského mestečka alebo mesta. Technika poľnohospodárskej výroby bola na nízkej úrovni a až do konca 18. st. prevažuje trojpoľný systém, využívajúci len málo úhor. 

 

Poodkrytý príbeh našich Vokounovcov začína na prelome XVI. a XVII. storočia. Doložený počiatok je v "Českých zemích" v Kolínskom panstve v obci Sány. Sány sa nachádzajú na ľavom brehu rieky Cidliny, približne 12 km severne od Kolína, 9 km východne od Poděbrad, v nadmorskej výške 196 m. Neďaleko tečie rieka Labe. Rovina okolo riek s úrodnou pôdou bola stvorená pre poľnohospodárstvo. Život na vidieku sa točil okolo práce na poliach a tak i naši predkovia boli zväčša roľníci. Vlastníctvo polí a domov sa zaznamenávalo do gruntových kníh a tak môžeme sledovať niť histórie, v ktorej hrali svoju úlohu naši predkovia i v dobe, z ktorej sa nám nezachovali cirkevné matriky.
Pátranie po osudoch najstarších Vokounovcov je skomplikované skutočnosťou, že pre obec Sány sa z dôvodu požiaru nedochovali všetky cirkevné matriky. V súčasnosti je k dispozícii ich súvislý rad od roku 1761, keď boli Sány prifarené k novo vzniknutej fare Ovčáry. Predtým, od r. 1690, Sány patrili k fare Starý Kolín. Bohužiaľ, fara v Starom Kolíne v r. 1762 vyhorela a pri požiari zhoreli aj staré matriky. Najstaršie zápisy o sobášoch, narodeniach a úmrtiach v obci Sány je možné nájsť v matrikách fary Kolín (Římskokatolický farní úřad Kolín, matriky narodených a zomretých od r. 1610, matriky sobášených od r. 1628). Treba predznamenať, že do matrík sa všetky udalosti vtedy ešte nezaznamenávali. Našťastie existuje aj súvislý rad pozemkových kníh panstva Kolín, ktorému Sány patrili od roku 1487 (predtým patrili panstvu Poděbrady). Niektoré krsty a sobáše sa uskutočnili v Poděbradoch a tak aj tam je zapísané trochu z našej histórie. Rod Vokounovcov bol rodom sedliackym a tak je možné nájsť zaujímavé poznatky o predkoch v pozemkových knihách. Staré matriky a gruntové knihy pre túto oblasť uchováva Státní oblastní archiv v Prahe. Matriky je možné pozerať na internete http://ebadatelna.soapraha.cz/pages/SearchPage?1 . Veľká vďaka za bádanie v histórii Vokounovcov patrí archivárovi Jiřímu Vichtovi.
 
Jan Řezník (1590 - 1650) je najstarší známy predok z našej Vokounovskej rodovej línie. On ešte nemal priezvisko Vokoun. Bol "řezník"  (mäsiar) a volal sa Jan Řezník. Priezvisko mu bolo prisúdené podľa jeho remesla. Najstarší záznam je z 21.1.1614, keď sa Jan Řezník ujal chalupnického gruntu v Sánoch. Neskôr bol grunt označený číslom 2. Veľkosť jeho rolí bola okolo 2 ha. Podľa súčasných odhadov, na uživenie rodiny bolo potrebných 15 ha, takže logika jeho mäsiarskeho remesla bola zrejmá. V polovici 17. st. bolo v Sánoch obhospodarovaných 12 veľkých sedliackych gruntov a 5 malých chalupníckych gruntov. Ako pozostatok 30 ročnej vojny bolo 5 gruntov pustých. Podľa zápisu v pozemkovej knihe z 21.1.1614 môžeme odhadovať, že Jan sa narodil okolo r. 1590. Nevieme, či pochádzal zo Sán alebo bližšieho či vzdialenejšieho okolia. Vzhľadom k poddanským vzťahom je pravdepodobné, že pochádzal z oblasti vymedzenej kolínskym panstvom. Jan nežil v ľahkých časoch, lebo počas tridsaťročnej vojny (1618-1648) bolo v českých krajoch všetko ničené. Zničeniu sa nevyhol ani vokounovský grunt.  V r. 1648 bol označený ako spálenisko. Vokounovci našťastie rôzne nebezpečenstvá prežili aspoň v tej miere, že v budúcnosti sa mohli rodiť nové generácie. Aby sa ľudia zachránili pred plieniacim vojskom, museli sa schovávať v horách. Aký bol osud Jana, to nepoznáme. Vieme, že v r. 1648 to už bol starý muž. Neznáma zostala Janova manželka. Zo záznamov poznáme len jedného Janovho syna - Václava (okolo 1625).
 
Najstarší záznam o Janovi Řezníkovi zo sánskej gruntovej knihy v roku 1614 (zdroj SOA Praha, VS Kolin č.18, Sány):
V bernej rule v r. 1654 sú podobne ako Jan v Kouřimskom kraji zapísaní chalupník Jan Řezník v obci Solopysky (panstvo Červený Hrádek) a chalupník Martin Řezník v obci Nesměně (panstvo Zásmuky a Melotice).
Jan Řezník zomrel okolo r. 1650. Odhad vychádza z toho, že v r. 1648 ešte žil, ale v r. 1651, v súpise poddaných podľa viery, sa už zápis o ňom nenachádzal.

Obrázok z knihy J.A. Komenského: Orbis Sensualium Pictus (1658) - Řeznictví v dobe, keď žil Jan Řezník:
Súčasníkom nášho Jana bol Jan Amos Komenský (1592-1670). Vďaka jeho knihe Orbis Sensualium Pictus z r. 1658 môžeme mať predstavu o živote predkov. Obrázky umiestnené v tomto texte sú z neskoršieho maďarského vydania. J. A. Komenský o mäsiarstve (jatkách) píše: Řezník bije dobytek krmný, hubený není jedlý, poráží palicí nebo zařezuje řezákem, stahuje kůži a rozsekává, a maso na prodej vykládá v masných krámech. Vepře opaluje ohněm aneb opařuje vřelou vodou a dělá plece (kusy slaniny), kýty a polty, mimo to všelijaké nadívaniny, hrubá jelita, krevná jelita, jitrnice, klobásy. Sádlo a lůj se vyškvařuje.
 
Nepríjemným bremenom pre monarchiu bola vojna, ktorú od r. 1592 viedol cisár Rudolf II. v Uhorsku s Turkami. V Kolíne sa často zastavovali cisárske a nemecké vojská, s čím bolo spojené aj plienenie okolitej krajiny. 8.11.1620 došlo k bitke na Bielej Hore. Dva týždne na to, dňa 21.11., začala vojenská okupácia Kolína. Do Kolína prišlo 4000 cisárskych vojakov, ktorí tu zostali 17 dní. Pustili sa do všeobecného plienenia a lúpenia. Po opustení Kolína tiahli na Čáslav. Vojaci zničili cenné písomnosti a knihy. Od tejto doby nemalo žiadne miesto na Kolínsku kľud. Krajom často tiahli vojenské oddiely, ktoré vyžadovali jedlo, pitie, nocľah a krmivo pre kone. Od decembra 1622 bol gubernátorom nad Kolínom horlivý katolík Vilém z Vřesovic. Jeho úlohou bolo previesť katolícku reformáciu. Pred rekatolizáciou utekali ľudia do lesov. Náboženské a politické spisy evanjelikov boli zabavované a ničené. Poddaní museli katolícke náboženstvo prijať bez výhrad. Ľudia sa i tak tajne schádzali na evanjelických a bratríkovských (bratrských) bohoslužbách. Vojenské hrôzy boli znásobené morovou nákazou, ktorá začala 25.2.1625 a trvala 1 rok. Okrem riadnych vojsk sa po kraji potulovali aj lúpežné bandy. V júli 1639 Švédi obsadili Kolín. Robili nájazdy po okolí a odoberali sedliakom dobytok. Po odchode Švédov bol kraj ničený cisárskym vojskom.
 
Václav Vokoun (1625) vyrastal v nestabilnej dobe. Podpísaním Vestfálskeho mieru 24.10.1648 v mestách Münster a Osnabnück skončila 30 ročná vojna. Pre nás je to dôležitý rok, lebo vtedy vznikla prvá zmienka o priezvisku Vokoun v Sánoch. Priezvisko Vokoun sa objavuje v súvislosti so synom Jana Řezníka -  Václavom. Václav sa 12.2.1648 ujal otcovho chalupnického gruntu v Sánoch. Grunt bol v časoch tridsaťročnej vojny zničený a označený ako spálenisko. Po útrapách dlhej vojny začal Václav hospodáriť odznovu. V pozemkovej knihe je 12.2.1648 uvedené: "Václav, syn starého řezníka, jinak Vokoun". 
 
Prvá zmienka o priezvisku Vokoun v obci Sány - z gruntovej knihy v roku 1648 (zdroj SOA Praha, VS Kolin č.18, Sány):

Priezvisko Vokoun mohlo vychádzať zo všeobecnej súvislosti s okom alebo rybou okoun (ostriež). Vzhľadom k tomu, že pražskí Vokounovci mali v erbe rybu "okouna" už od r. 1603, tak sa prikláňam k súvislosti pomenovania priezviska podľa ryby. Jiří Vokoun, mešťan Starého Mesta pražského, 16.7.1603 získal spolu s Janom Petráčkom erb s predikátom z Vokounštejna. Ale s týmito Vokounovcami nie sme príbuzní. Tajomstvo vzniku priezviska je asi schované v Cidline. Alebo prezývka Vokoun bola inšpirovaná osobou, ktorá toto priezvisko už vtedy mala. V tých časoch žili jedni Vokounovci v Kutnej hore.
 
Podľa "soupisu poddaných podle víry z roku 1651" mal Václav Vokoun v tej dobe 25 rokov. Narodil sa teda okolo roku 1625. Neurčitosť vyplýva z toho, že uvádzaný vek bol len približný. Václav mal dvadsať ročnú manželku Alžbětu, ktorá sa narodila okolo roku 1630. V domácnosti s nimi žila "děvečka" (slúžka) Anna, ktorá mala 25 rokov. Všetci traja boli v súpise uvedení ako nekatolíci s nádejou ku konverzii. Môžeme predpokladať, že Vokounovci boli tajnými nekatolíkmi v období jedinej povolenej konfesie. Po vydaní tolerančného patentu v r. 1781 sa rodina Vokounovcov prihlásila k evanjelickej viere.
Chalupník Václav Vokoun je uvedený v "berní rule", prvom českom katastri z roku 1654. Z tohto záznamu vieme, že jeho grunt bol v tej dobe v Sánoch najmenší. Mal 8 "strychů rolí" (1 strych = 0,2877 ha), teda len niečo vyše 2 ha. V poľnohospodárstve sa využíval trojpoľný systém. Václav na zimu osieval 4 strychy, na jar 1 strych a 3 strychy nechával neosiate. Vlastnil štyri kravy, štyri jalovice a tri svine. Poplužný dobytok alebo kone nemal. Václavovi a Alžběte sa narodil syn Pavel (okolo 1648) a syn Jan (okolo 1650). Bohužiaľ, mladá matka Alžběta v r. 1651 zomrela. Ovdovený Václav Vokoun sa 6.6.1652 oženil s Annou, dcérou Tomáša Válu zo Sán. V bernej rule v r. 1654 nie je zaznamenaný v Sánoch žiadny Vála. Uvádza sa tam sedliak Jakub Chvála. Ale priezvisko Vála je v súpise poddaných podľa viery v r. 1651, kde sa uvádza Jakub Vála. S veľkou pravdepodobnosťou sa jedná o tú istú osobu. Václavovi a Anne sa narodili dcéry Anna (28.4.1653), Magdalena (24.6.1655), Alžběta (20.10.1657) a synovia Václav (16.3.1660) a Ondřej (8.10.1663). Václav mal teda s 2 manželkami 7 detí. Ale len 4 sa dožili dospelosti - synovia Pavel a Jan z prvého manželstva a z druhého manželstva to bola dcéra Alžběta a syn Ondřej. Keď mal najmladší syn Ondřej 16 rokov, jeho otec Václav už nežil. Preukázateľne bol po smrti 14.7.1679, kedy sa jeho chalupnického gruntu ujal Matěj Klepal. Václav Vokoun sa nedožil príliš vysokého veku - žil približne 53 rokov. Z bernej ruly o tomto grunte vieme, že vyhorel v r. 1703 a 1748, ale to už bolo v dobe, keď na ňom Vokounovci nehospodárili.
Ondřej sa oženil s Magdalenou a 4.11.1691 s Kateřinou Hruškovou z Polních Voděrad. Žil v Kolíne, kde mal hospodu. Toto bol jediný príbuzný z Kolínska, ktorý žil v starších dobách v meste. Ďalej poznáme vývoj vo vetvách po 2 Václavovych synoch - Pavlovi a Janovi. Ani jeden z nich už nepokračoval na grunte č. 2. Grunt bol po vyhorení "defalcírován", teda oslobodený od dane na tri roky. Po 30 ročnej vojne bolo mnoho gruntov a domov prázdnych a vrchnosť na ne dosadzovala hospodárov. To je pravdepodobne dôvod, prečo sa Pavel a Jan ujali gruntov, neskôr označených č.18 a 38. Grunt č.2 by mal podľa vtedajšieho zvyku pripadnúť najmladšiemu synovi Ondřejovi. Ten však mal len 15 rokov v čase, keď zomrel jeho 54 ročný otec. Bratia Pavol a Jan už mali vlastné grunty a tak asi preto sa 14.7.1679 Vokounovského chalupnického gruntu č.2 ujal Matěj Klepal.
 
Najťažší dopad 30 ročnej vojny bol na pleciach vidieckeho obyvateľstva. Pribúdali nové roboty a povinnosti, rástla ich osobná nesloboda. Výška roboty dosiahla až niekoľko dní v týždni. Značný bol úbytok pracovných síl, keď na niektorých panstvách dosiahol až 75 %. Ľud si uchoval českú reč, tradíciu a kultúru. Veľkostatok bol všeobecne založený na robotnej práci nevoľníkov. Robotné panstvo prispievalo k izolácii jednotlivých panstiev. Panstvo predstavovalo uzatvorený hospodársky celok. Dediny boli hospodársky úplne sebestačné a boli len slabo prepojené s trhom najbližšieho poddanského mestečka alebo mesta. Technika poľnohospodárskej výroby bola na nízkej úrovni a až do konca 18. st. prevažuje trojpoľný systém, využívajúci len málo úhor. Uzavretosť panstiev sa prajavovala aj v tom, že väčšinou si muži našli nevestu z toho istého panstva.

Ďalej budeme sledovať našu vetvu Vokounovcov. Jan (1650) sa 28.1.1671 ujal pustého gruntu po Janovi Válovi. Grunt mal cenu 250 „kop grošů míšeňských“. Janovou manželkou sa stala Eva. Neviem, koľko mali detí, ale ich dvaja synovia sa dožili dospelosti - Václav (6.12.1677) a Matěj (28.8.1684). Matějovi potomkovia žili v dome č. 39 a jedna vetva sa usadila v obci Grunta v dome č. 8.
Na rodičovskom grunte zostal Václav (1677). Jeho manželkou bola Kateřina. V roku 1710 bol Jan richtárom a v tomto roku sa mu aj narodil syn Václav (23.1.1710). O ďalších deťoch Václava a Kateřiny nevieme. Sány patrili pod faru v Starom Kolíne a nanešťastie fara zhorela v r. 1762 aj s matrikami z tohto obdobia. Avšak našťastie v čase krstu Václava bol starokolínsky farár preč a tak Václava krstili v Kolíne.
Zápis v matrike:
Anno Domini 1710, Januarius 23., ze Sán: V nepřítomnosti p. faráře starokolínského, od kantora starokolínského dostanouce povolení, pokřtěn syn Václava Vokouna, rychtáře, a Kateřiny manželův, jménem Václav. Levans: Václav Vondrák. Adstantes: Kateřina Schánilka, mlynářka, oba ze Sán, Jiřík Sodoma z Vopolan.


Václav (1710) sa po otcovej smrti ujal 30.9.1729 gruntu č. 38. Na „výminku“ žili Václavova matka Kateřina a aj jeho babka Eva. Cena gruntu a stavby sa vyšplhala na 635 „kop grošů míšeňských“. Mladý Václav Vokoun musel opraviť „pobořený dům“. Možnože poborenie domu súviselo s veľkým požiarom v r. 1737. Vtedy vyhorel aj grunt Vokounovcov. Aby nebolo tej smoly dosť, ďalší ničivý požiar bol v r. 1744. Tento požiar bol krutý, lebo zhorela celá dedina. Václav sa 24.7.1729 oženil s Annou Herovou z Opolan. Záznam o sobáši sa zachoval vďaka tomu, že sobáš bol v Poděbradoch. Vieme o 4 deťoch Václava a Anny - Václav (okolo 1730), Jan, Anna vyd. Dvořáková a ešte jedna dcéra, ktorá bola spomenurá pri sobáši Anny 24.1.1762 (Anna bola uvedená ako druhá dcéra). Deti skoro osireli, lebo ich otec Václav zomrel okolo r. 1750, iba 40-ročný.
Záznam o sobáši 24.7.1729:

Václav (1730) sa narodil do zlých čias. V r. 1744 vyhorel otcovský grunt, v r. 1750 mu zomrel otec a zomrel mu aj brat Jan. Václavovou manželkou sa 2.3.1772 stala Alžběta Vlastníková zo Sán. Vlastníkovci mali korene v neďalekej obci Jestřabí Lhota.
Záznam o sobáši 2.3.1772:

O 4 dni po sobáši (6.3.1772) Václav prevzal rodičovský grunt, o ktorý sa dovtedy staral jeho nevlastný otec Václav Herčík. Teraz Vokounovci žili v období veľkých zmien, ktoré sa týkali Rakúsko-Uhorskej monarchie v dobe vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II. Vokounovci sa po vydaní Tolerančného patentu 13.10.1781 prihlásili k evanjelickému vierovyznaniu. Niektoré matričné záznamy poznáme z „Matriky reformovaného sboru sánskeho“. Raz nám možno niečo prezradia aj matriky evanjelického zboru v Opolanoch, lebo evanjelický pastor viedol matriku súbežne s katolíckym farárom. Toto je už nástup generácie, keď z matrík fary Ovčáry poznáme všetkých súrodencov. Václavovi a Alžběte sa v Sánoch v dome č. 38 narodilo 9 detí - Kateřina Benigna (10.6.1773) vyd. Koláčná, Václav (26.11.1775), Dorota (10.3.1778), Jan Křtitel (8.4.1780), Anna (11.7.1782), Alžběta (18.12.1784) vyd. Zikmundová, Pavel (7.4.1787), Jiří (25.6.1789) a Vojtěch (29.1.1792). Dospelosti sa nedožili Anna, Pavel a Vojtěch. Možno to bol aj osud Doroty, ale o nej viac nevieme. Anna zomrela 2 ročná 18.10.1784. Pavel zomrel ani nie 5 ročný 30.3.1792. Vojtěch zomrel ani nie 3 ročný 5.11.1794. Václav, Jan a Jiří založili ďalšie vetvy Vokounovcov. Jan Křtitel sa stal dedičom sedliackeho statku č. 38 v Sánoch. Václav bol chalupníkom v dome č. 55. Tento dom sa nachádzal na pozemku oddelenom z gruntu č. 38. Vokounovci sú v d.č. 38 uvádzaní v súpise z r. 1937. Vokounovci žili aj v susednom dome č.39 a okolo r. 1900 aj v d.č. 37. Pozoruhodne, na začiatku 21. storočia však už priezvisko Vokoun v Sánoch neexistuje. Ako napísal kronikár Václav Moc: „Vokounů rod v Sánech již nežije“. Vokounovci však v súčasnosti žijú v okolitých obciach a mestách.

Na rodičovskom grunte č.38 zostali bratia Václav a Jan a tak Jiří (1789) si musel nájsť remeslo. Stal sa krajčírom. Neskôr bol  „krejčovský mistr“. Jiří sa 30.4.1822 oženil s Alžbětou Novákovou zo Sán. Ženil sa ako vyslúžilý vojak rakúskej armády. Škoda, že nevieme, či bojoval v niektorej bitke proti Napoleonovmu vojsku. Jiří a Alžběta mali 6 detí - Václav (20.12.1822), Anna (7.2.1826) vyd. Nováková, Kateřina (14.10.1828, zom. 9-mesačná 29.7.1829 v Sánoch č. 36), Josef (13.9.1832, v Sánoch č. 12), Josef (15.4.1839 vo Volárne č.41) a František Serafínský (11.4.1843). Vokounovci sa odsťahovali zo Sán okolo r. 1835 do susednej obce Volárna. Otec Jiří zomrel 18.9.1848 vo Volárne č. 41, keď Josef a František boli ešte malí chlapci. Ale prežili choleru v r. 1832. Vo Volárne pokračoval rod Vokoun v potomstve Václava a Josefa.

František Serafínský (1843) už ako 5 ročný nemal otca. Najstarší brat Václav však bol od malého Františka o 20 rokov starší a tak na neho prešla starostlivosť o rodinu vo Volárne. František bol katolík, bolo to prianie jeho otca pri Františkovom krste v r. 1843. Františkovou manželkou sa 10.6.1867 stala Marie Bourková z Volárny z domu č.24 (Bourkovci mali korene v obci Lošánky č.19). František Vokoun bol v čase svadby „čeledínem“ (čeľadníkom). František bol nádenník, takže sa živil prácou pre miestnych sedliakov.
František a Marie strávili prvé roky spoločného života vo Volárne v dome Bourkovcov v č.24 a potom v susednej Jestřabej Lhote v dome č.2. Vokounovci mali 4 deti - Rosálie (28.4.1868) vyd. Havlová, Josef (11.9.1870) a v Jestřabej Lhote č.2 František (25.11.1872) a Marie (29.3.1877) vyd. Holečková. Všetky deti sa odsťahovali. Sestry Rosálie a Marie sa usadili v Prahe, Josef v Polánke (pri Kutnej Hore) a František sa ako rušňovodič sťahoval do viacerých miest. Josefovi potomkovia žijú v oblasti Kolína a Kutnej Hory.

František (1872) sa narodil do novej doby, keď zabehnutý život našich predkov začal naberať vyššiu rýchlosť. Keďže 2 generácie jeho predkov už neboli vlastníci polí, bolo logické, že oni a ich potomkovia si museli hľadať remeslo, ktoré by ich uživilo. Ťažší začiatok pre Františka vyplýval z predčasnej smrti jeho otca v r. 1891. Františkovi učarila železnica. Po 6 mesiacoch praktického pôsobenia pri práci parných kotlov sa 21.9.1895 podrobil skúške, na základe ktorej mohol samostatne obsluhovať parné kotly, špeciálne lodné kotly v pražskej paroplavbe. Vysvedčenie mu vydal 3.10.1895 Spolek pro zkoušení a přehlížení parních kotlů v Praze. Kariéra na c.k. štátnej dráhe mohla začať. Niekedy v r. 1896-98 Františka preložili do depa Wien Hütteldorf. V r. 1899 tam už pracoval ako kurič na lokomotíve. Vo Viedni sa spoznal s Františkou Pařilovou z obce Brodce (na Jihlavsku). František a Františka sa 17.10.1899 zosobášili podľa zvyku - u nevesty v Brodcoch. Príchod nového storočia oslávili vo Viedni. Tu sa Česi nemuseli cítiť cudzo, lebo vo Viedni ich žilo vyše 100 000. Vokounovci mali 6 detí. Spojila sa česká a moravská krv.

Vo Viedni, na adrese Deutschordenstrasse č.2, Hietzing XIII. okres Viedeň, býval František už pred svadbou. Adresu menili Vokounovci viackrát. Postupne sa im vo Viedni narodili 4 deti - František (15.11.1900), Josef (5.2.1903, na Auhofstrasse č.183), Olga (3.6.1904) a Margareta (24.9.1908, na Haustungerstenstrasse č.45, Wien XIII/4). Od 28.11.1908 boli Vokounovci prihlásení na adrese Goldschlagstrasse č.138 v XIII. viedenskom okrese. V tom čase už František postúpil z kuriča na lokomotíve na funkciu rušňovodiča. Z r. 1903 pochádza prvá fotografia Vokounovcov. Sú na nej rodičia a malý František v sukničke a Josef ako malé bábätko:


Viedeň sa na 9 rokov stala dočasným domovom pre rodinu Vokounovcov. Potom bol František preraďovaný k ďalším depám a s ním sa sťahovala aj celá rodina. Po viedenskej etape žili na Morave v mestách Břeclav (1909–1913), Přerov (1913–1922). Počas týchto pobytov sa Vokounovcom ešte v Břeclavi narodil syn Jan (2.5.1910) a v Přerove syn Karel (1.12.1913). Našťastie, na začiatku 1. svetovej vojny mali synovia Františka a Františky nízky vek, takže sa vyhli povinnosti bojovať za monarchiu. Poslednou stanicou sa pre Vokounovcov stala Bratislava. Vznik Československej republiky v r. 1918 prispel k tomu, že Vokounovci sa usadili na Slovensku. V r. 1922 kúpili dom v Bratislave v Horskom parku - vtedy na ulici Nová Lesná č.9 (teraz Lesná č.3), v časti nazývanej „hon Hamichgrund“. František na lokomotíve jazdil celý čas bezchybne. Pôsobenie v štátnej službe skončil na hodnosti vrchní oficiál v.v.. František s rodinou tak zažil veľa dejinných udalostí – monarchiu, 1. svetovú vojnu, rozpad Rakúsko-Uhorska, vznik a rozpad 1. Československej republiky, Slovenský štát a 2. svetovú vojnu.

František (1900), najstarší syn, chodil do škôl vo Viedni, Břeclavi, Přerove a Bratislave. V Přerove sa 4.8.1928 oženil s učiteľkou Mariou Lesákovou z Přerova-Předmostí (Lesákovci žili v obciach severne od Přerova). Spoločný život prežili v Považskej Teplej č.19 (po prečíslovaní č.384) pri Považskej Bystrici, neďaleko peknej Manínskej tiesňavy. František rozbiehal výrobu v Zbrojovke v Považskej Bystrici (neskôr Považské strojárne), kde bol vedúcim lisovne. Narodili sa im 4 deti – Viera (1929) vyd. Ragulová a Panáková, Jarmila (1933) vyd. Hanušíková, Jaroslav (1936) a František (1942). Ich potomkovia žijú na viacerých miestach Slovenska a Česka.
Josef (1903) pracoval ako šofér. V prvom manželstve s Alžbetou Bachárovou mal dcéru Zdenu (vyd. Hrádeková) a v druhom manželstve s Júliou Maceškovou mal dcéru Júliu (vyd. Nagyová). Potomkovia žijú v Bratislave.
Olga (1904) mala zdravotné problémy. Žila v dome na Lesnej ulici so svojimi rodičmi a potom s rodinou svojej sestry Margarety.
Margareta (1908) absolvovala Obchodnú akadémiu v Bratislave. Dňa 18.5.1929 sa vydala za Antonína Váňu z Hranic na Moravě. Pracovala ako úradníčka. Žila v rodičovskom dome na Lesnej ulici. Váňovci mali dcéru Vieru (vyd. Urbánková) a syna Jiřího. Potomkovia žijú v Bratislave a v Banskej Bystrici. Margareta sa dožila 96 rokov.
Jan (1910) bol krátko učiteľom a potom úradníkom. Pred 2. svetovou vojnou pracoval v Zbrojovke v Považskej Bystrici spolu s bratom Františkom a manželom sestry Margarety - Antonínom Váňom. Janovou manželkou sa 12.12.1935 stala o 17 rokov staršia Apolena Hubáčková z obce Březolupy. Ich manželstvo bolo bezdetné. Pod tlakom politiky slovenského štátu museli v r. 1941 odísť do Čiech. Usadili sa v Prahe XIII na Žarnovského č.1046. Tak sa tu v čase 2. svetovej vojny stretli Vokounovci, Váňovci a Havlovci. Jan pracoval v Prahe ako kontrolór Čs. zbrojovky.
Karel (1913) chodil do škôl v Bratislave. Ako jediný z rodiny začal študovať na vysokej škole. V Prahe študoval Komerční inženírství na Karlovej univerzite. Po študentských nepokojoch v novembri 1939 sa dal na útek. Bojoval vo Francúzsku a potom bol vo Veľkej Británii navigátorom v RAF http://korene.webnode.sk/osobnosti-v-pribuzenstve/karel-vokoun/. V prvom manželstve s Barbarou Hazel Ball mal v Británii dcéru Gillian a v druhom manželstve s Mariou Feix z obce Blov mal syna Gregoryho v USA. Karel musel z Československa utiecť 2x – v r. 1939 pred nacistami a v r. 1948 pred komunistami. Karel si v USA zmenil priezvisko na Trent.  Potomkovia žijú v Kalifornii v mestách San Diego a Vista.


                                        * * *

Pamiatkou na Vokounovcov a na dom č. 38 v Sánoch je už len brána do dvora a košatý strom, lebo dom je zbúraný.


                                        * * *


13 generácií (štyri storočia) otcovskej línie našej vetvy Vokounovcov zo Sán: 

  1. Jan Řezník, nar. okolo 1590, zom. okolo 1650 v obci Sány.
  2. Václav Vokoun, nar. okolo 1625, zom. okolo 1679 v obci Sány.
  3. Jan, nar. okolo 1650, zom. okolo 1703 v obci Sány.
  4. Václav, nar. 6.12.1677, zom. okolo  1729 v obci Sány.
  5. Václav, nar. 23.1.1710, zom. okolo 1750 v obci Sány
  6. Václavnar. okolo 1730, zom. 7.5.1805 v obci Sány č. d. 38.
  7. Jiří, nar. 25.6.1789 v obci Sány č. d. 38, zom. 18.9.1848 v obci Volárna č. d. 41.
  8. František, nar. 11.4.1843 in Volárna 41, zom 4.9.1891 v obci Jestřabí Lhota 2.
  9. František, nar. 25.11.1872 v obci Jestřabí Lhota č. d. 2, zom. 5.2.1944 v Bratislave.
10. František, nar. 15.11.1900 vo Viedni, zom. 16.7.1984 v obci Pov. Teplá
11. Jaroslav, nar. 25.8.1936 v obci Pov. Teplá.
12. Jaroslav, nar. 1962 v Pov. Bystrici.
13. Peter, nar. 1989 v Bratislave.