Pocta predkom


Ján Chryzostom Hanulík

Najslávnejším nositeľom priezviska Hanulík bol spisovateľ Daniel Hanulík nar. 22.7.1745 v Predmieri. Jeho rodičmi boli Štefan Hanulík a Katarína Palinovičová. Danielove cirkevné meno bolo Ján Chryzostom. Za literárnu činnosť bol prijatý do Arkádie – talianskej lierárnej akadémie. V zoznamoch členov rímskej Arkádie je zapísaný ako Rímsky pastier (arkád) - Seralbus Erimanticus. J.CH. Hanulík má najväčšiu zásluhu na homogenizácii stredovýchodoeurópskeho priestoru voči arkadickej literárnej norme (tentoraz jej klasicizujúcej vetvy, lebo jeho doménou boli oslavné alebo elegické básne).

Pri príležitosti jeho slávnostného rehoľného sľubu 17.9.1765 v Prievidzi svedok slávnostnej rehoľnej prísahy na druhej strane listu zaznamenal a vlastnoručne podpísal tieto životopisné údaje:

„...in Saeculo Daniel Hanulik, natus ac baptizzatus in Predmir 20 julii 1745, diocesis Nitriensis,... ".

J.CH. Hanulík bol dobrý študent. Spočiatku mu pomáhal otec provinciál Juraj Tapolcsányi, ktorý mu r. 1764 uľahčil vstup do noviciátu v Prievidzi (piaristická škola) a o tri roky na to sa prihovoril, aby ho prijali na štúdium filozofie na piaristické gymnázium v meste Nagy-Károly (dnes Carei v Rumunsku). V r. 1767 učil na Rehoľnej škole v Krupine, nasledujúce 2 roky v Nagy Károly, 1770-71 na nižšom gymnáziu v Budapešti, 1772-76 v Nitre (v r.1772 ho vysvätili za kňaza – mal primície, v r.1775 bol profesorom poetiky a syntaxe) a potom pôsobil v Mosonmagyárovare. V r.1777 začal učiť na gymnáziu v Nagy-Károly, kde strávil celý zvyšný život ako profesor (v rokoch 1800-1810 riaditeľ, 1802 rektor, 1806-10 zástupca provinciála) a básnik. V r. 1806 ho zvolili za vládneho poradcu, ale aj napriek tomu zostal do svojej smrti v meste Nagy Károly.

Jeho najvýznamnejším dielom sú Lyricorum libri quatuor (1780-1781). Slávu mu však vynieslo predovšetkým to, že písal ódy na všetky významné postavy doby počnúc svojím miestnym mecénom grófom Antonom Károlym až po Máriu Teréziu a ruského cára Alexandra. Okrem toho v knihe prekladov (Epodon, 1781) vydal na žiadosť Márie Terézie svoj preklad jednej Metastasiovej ódy z taliančiny do latinčiny. J.Ch. Hanulík si týmto spôsobom našiel priaznivcov, ktorí sa ujali jeho poézie, predstavili ju Kolégiu Rímskych arkádov, tí ju verejne čítali a po priaznivom prijatí bol autor v r. 1782 zapísaný medzi Rímskych arkádov pod pastierskym menom Seralbus Erimanticus. Podobným spôsobom sa stal členom Učenej spoločnosti Hasso-Hamburgskej a Švédskej kráľovskej akadémie. Roku 1803 sa Petrohradská učená spoločnosť na návrh cára Alexandra uzniesla, že J.Ch. Hanulík je najlepší spomedzi žijúcich po latinsky píšucich básnikov a vyvolila ho za ich knieža.

J.Ch. Hanulík bol vo svete najznámejší spomedzi uhorských arkádov. Slovenské námety, ktoré v Hanulíkovom diele prispievajú k formulovaniu predstavy stredovýchodoeurópskeho spoločenstva kultúr (viazaného na Taliansko), sú napríklad v básni venovanej piaristickému profesorovi Jánovi Innocentovi Šimončičovi, slovenskému numizmatikovi a historikovi; piaristovi Štefanovi Szablikovi (Šablík), ktorý ako prvý v Uhorsku vypustil aerostatický balón najskôr v Pešti, potom v Nagy-Várade; šľachtickému rodu Príleských (Prileczky): Michalovi, riaditeľovi piaristického kolégia v Nitre, Vojtechovi, nitrianskemu kanonikovi, Karolovi, notárovi, neskôr vysokému hodnostárovi Trenčianskej stolice; Alexandrovi Rudnayovi, ostrihomskému kanonikovi, neskôr ostrihomskému arcibiskupovi, uhorskému prímasovi a podporovateľovi slovenského písomníctva. Jeho komédie - adaptácie Plautových - boli hrané v kolégiu v Nitre (ostali v rukopise).

Kolegovia ho pokladali za súpera Horatia. Sanktpeterburgskí vedci ho považovali za živého latinského lyrika a poprosili ho, aby zvečnil pamiatku cára Alexandra. Jeho básne dosiahli viacero vydaní. V roku 1783 vydal filozofické dielo Expositio compendiosa Philosophicarum Institutionum a v roku 1782 dielo Celebritas Provinciae Bihariensis. V r. 1779 vyšlo dielo Carmen Heroiicum. Ostalo po ňom 30 rukopisov. Medzi nimi aj zbierka - História satmárskej župy. Zomrel 3.9.1816 v meste Nagy-Károly (Carei).